Trixie Whitley + Katarzia a Martin Valihora

Vo veku troch rokov sa prvýkrát predstavila na pódiu po boku svojho otca, medzinárodne uznávaného speváka a skladateľa Chrisa Whitleyho. Bez toho, aby zostala lpieť na svojom rodinnom pôvode, Trixie sa vydala na vlastnú cestu jedinečnej osobnej a umeleckej identity. Na bicích začala hrať v desiatich rokoch, v jedenástich sa stala najmladšou DJ-kou v Belgicku s dosahom na undergroundovú elektronickú scénu, free jazz, ambient a hip-hop na rôznych party a v múzeách moderného umenia. Ako tínedžerka bola súčasťou európskeho turné rôznych avantgardných divadelných a tanečných skupín (vrátane Les Ballets C de la B, so Sidi Larbi Cherkaoui).

Počas tohto obdobia si obľúbila punk rockovú nonkonformistickú a “D.I.Y.” morálku, ktorá prestupovala jej nebojácne prepájanie žánrov a odvážne životné voľby. Po nomádskom transatlantickom období, ktoré strávila životom v New Yorku a Belgicku, zanechala strednú školu a sedemnásťročná začala pracovať ako predavačka burgrov. Stále sa však venovala aj rozvoju hudobnej kariéry. 

Jeden z jej pokusov očaril producentskú ikonu Daniela Lanoisa (Bob Dylan, Neil Young, Emmylou Harris). Dosadil ju ako frontmanku do vlastnej kapely, Black Dub, v ktorej hrali bubeník Brian Blade a legendárny basgistarista z New Orleans Daryl Johnson.

Od roku 2013 sa z Trixie stala podmanivá sólo umelkyňa s tromi EP a jedným albumom vo svojom repertoári. Fourth Corner, jej dlhohrajúci debut, získal uznanie medziným tiež od magazínov MOJO, Interview, ELLE, Vogue, Relix, The Village Voice, NPR či The New York Times. Počas svojich úspechov pokračovala v medzinárodných turné a získala tri nominácie, ako aj cenu za Najlepšiu ženskú umelkyňu v rámci odovzdávania Ocenení belgického hudobného priemyslu v roku 2013 (MIA).

Pestrá umelecká paleta hudobníčky obsahuje elektroniku, R&B, zraniteľný étos spevákov-skladateľov a neľútostnú individualitu punk-rocku. Hoci jej predošlé snahy odrážajú širokú škálu jej hudobného vkusu, až s posledným albumom dokázala vytvoriť transcendentnú hudobnú zmes. Dokonca to znamenalo zanechať rannú verziu nahrávky a začať nanovo, aby dosiahla veľkoleposť a suverenitu albumu Porta Bohemica. “Chcela som, aby ľudia začali premýšľať a precítili v mojej hudbe niečo úprimné a emociálne celistvé – niečo, čo vychádza z absolútnej prítomnosti v tvorivom momente.”